Videné. LáskaNIE.

Videné.

Videné, ale neodpísané.

Tak sme na milión platformách, ktoré nám uľahčujú komunikáciu a robia ju extrémne rýchlou a jednoduchou, až sme nezvládli to najprimitívnejšie: odpovedať.

Má to však benefit. Ak neodpíšeme, vyhneme sa nedorozumeniam, lebo deväť z desiatich napísaných viet je pochopených nesprávne. Tá desiata bola napísaná s emotikonom, len preto mala potenciál byť správne interpretovaná... Zrazu mi príde jednoduchšie rozpoznať hieroglyfy alebo sa naučiť iné piktogramické písmo. A, však ozaj, namiesto týchto slov som pod titulok mohla vycapiť gifko a bolo by všetko hneď a jasne "vypovedané".

Fenomén doby: Videné, ale neodpísané. Hovorím si, že veď vlastne žiadna odpoveď je tiež nejaká odpoveď. A taktiež sa pýtam, či je potrebné sa vždy vyjadriť, nejako reagovať...

Myslím, že netreba detailnejšie opisovať formy plynulej a milej komunikácie, ktorá sa usekne pomysleným vystrčeným prostredníkom vyfarbenej guličky/fajočky/slovu/.. vygenerovaných aplikáciami, ktoré nám touto naprogramovanou možnosťou "povedali" jasnejšie o vzťahu či predmetu komunikácie, než ktorýkoľvek neodpovedajúci adresát. (Fúú, to je dlhá veta.) Rozmýšľam, že tá umelá inteligencia je v týchto prípadoch oveľa slušnejšia a ľudskejšia. A ak som sa v úvode rozčuľovala, že uľahčujúce komunikačné aplikácie nám nepomáhajú, tak omyl, pomáhajú. Extrémnou rýchlosťou sa dozvedáme, kto je kretén a nemá v sebe toľko chochmesu ani len odpísať a tak komunikáciu ukončiť. Lebo ľudský mozog je divný a z času na čas mu nenapadne, prečo sa zaujímať o niekoho, kto nemá záujem odpísať. Ale veď ja viem, že častokrát tá odpoveď nepríde možno len preto, aby sme sa vyhli nepríjemnostiam, zbaviť sa zodpovednosti...

LáskaNIE.

Dospelosť je ekvivalent zodpovednosti. Zodpovednosť za seba, za svoje veci, rozhodnutia, vzťahy, prácu,.. skrátka za veci súkromné i verejné. Sem-tam s väčším a sem-tam s menším podielom. Toľko zodpovednosti niekedy ani jeden dospelý jedinec neunesie, a možno i pre to sa hovorí, že "ve dvou se to táhne líp".

Téma "zodpovednosť" by bola na samostatný filozofický elaborát, no ja načriem len do jednej predsieni, do zodpovednosti za vzťah. Pretože aj keď sa to dvom ťahá lepšie, neznamená, že iba jeden ťahá a druhý sa pasívne prizerá, nedajbože cielene brzdí.

Niekedy, isto to poznáte, vieme práve z vonku najlepšie identifikovať čo sa deje vo vnútri. Keď sa dívame na nejakú situáciu, ktorá sa nás ideálne vôbec netýka, ale vieme podať tú najpravdivejšiu výpoveď, opis. A tak sa ja dívam už niekoľko rokov na partnerské vzťahy. Na vzťahy tradičné, neštandardné, otvorené, partnersky nevyvážené, ideálne, vzácne,... .

Nech je situácia akákoľvek, riskujú vždy obaja. Risk sa však ďalej delí na dôveru a očakávania. Taká milá svätá trojica. A až niekde potom nastupuje vedomé zamilovanie sa, kedy hlava sa srdcu poddá alebo srdce sa poddá hlave, ktorá dala príkaz hormónom "taaak oukej, zamilujme sa".

A tak si hovorím, že veď každý chceme byť milovaní, chceme nájsť tú polovičku, aj keď teda ja osobne nie som presvedčená, že bez lásky sme nekompletní. Tá túžba je však silná a niekedy úspešnejšie, niekedy vypočítavejšie, a niekedy sa len veľkým šťastím rozhodneme niesť zodpovednosť aj za vzťah zvaný láska.

Fenomén doby "videné, ale neodpísané" strieda druhý fenomén: "nechcem byť vo vzťahu, ale chcem mať jeho benefity". Tak povediac, nebyť (aspoň v tomto/ aj v tomto) zodpovedný.

Áno, tvrdila som, že chcem riešiť zodpovednosť za vzťah. Ale nech už čokoľvek začnem, trajektória "niekto verzus niekto iný" sa skracuje, až je úplne maličká a scvrkáva sa na jednu osobu, na seba samého.

Viem, asi idealizujem, ale chcem predpokladať, že ľudia vedome pristupujú k sebe samým, aby aj potom mohli pristúpiť uvedomele do iných vzťahoch. A preto neodpisujú? A preto nechcú zodpovedať za lásku a svoje city? Alebo môj konzervatívny liberalizmus narazil na hranicu, že jednoducho sa vytráca stálosť? Otázkou však zostáva či tá stálosť tu bola vždy. Alebo, či len bola dobre maskovaná a dnes vieme otvorenejšie povedať a dostať čo chceme, ako si to predstavujeme a akí budeme. Takže asi hej, asi sme sa skutočne tak scentralizovali na seba, že potom nečudo ako sa vo vzťahoch správame a čo od nich očakávame. Zrkadlíme sa. Lebo nielenže by sa to tak malo, ale tak sa aj môžeme.

Nastáva čas posledného odstavca a posledných otázok. Sme ochotní riskovať lásku? Sme ochotní zažívať ju aj s jej pádmi? Alebo sa máme až tak radi, že nejdeme do toho strmhlav, aby sme sa ochránili? Alebo aby sme iným neublížili? Tak aj to je tá láska, nie?