Úder ako odpoveď

Také to všeobecné "áá, veď sme ľudia", alebo "správajme sa ľudsky" ma dohnalo k pričuchnutiu k nášmu rodu, k práve tým animálnym pudom, ktoré sú ešte stále naše, teda stále ľudské. Viem, že sa radi hierarchicky vyvyšujeme a vidíme skôr rozdiely ako podobnosti. Najmä, ak sa od niektorých črtoch chceme práve čo najdiametrálnejšie dištancovať.

Bolo by veľa príkladov, ktoré by sa dali opisovať. Ja si však dnes vyberám konflikt, teda presnejšie reakcie na konflikt, pretože ich mám v živote tak málo, že keď sa kde-tu nejaký objaví, mám pocit, že som sa stretla s levom. A na také stretnutia človek nezabúda…

Pred cca rokom som v počas Noci divadiel čítala jeden text od Julie Gonchar. Tu je úryvok:

…

Ž:…Možno to je môj retaliation.

J: To je čo?

Ž: Úder ako odpoveď.

…

Tento text som čítala viackrát, samozrejme, aj sme ho analyzovali, no len pred nedávnom som pochopila, prečo autorka pocíťila ho aj tak pomenovať - retaliation. Lepší by bol možno preklad "odveta" ako "úder", no jedno i druhé mi vlastne dokonale sedí k prvotnému čeleniu konfliktu. Namiesto riešenia - len hneď zaútočiť. A ideálne viackrát. Alebo neprimerane. Stojí pred Vami bezbranný človek, ale vy naňho mierite zbraňou. 

Úplne si viem predstaviť ako v našich ľudských hlavách sa na túto situáciu pozeráme s opovrhnutím, ´"veď ja taký/á nie som". Ale sme. Vnútorný lev, pripravnený 24/7 zaútočiť, je stále v nás. Otázne je len, či pred nami stojí menší či väčší lev a koľko si dovolíme…

Divadlo je vecou konfliktu. Čo iné hrať, ak nie konflikt. Isteže, po celom svete sa hrá aj o inom, no ten konflikt sa drží pevne v stálici pravidiel, čo by vlastne malo publikum v divadle uzrieť.

Pamätám si, ako som počula, že divadlo je trenažérom života. Vidíme tam príbehy, ktoré by sme chceli žiť, ktoré žijeme, ale i tie, ktoré našťastie žiť nemusíme… Zrazu sa nám jedna postava z predstavenia zapáči, sympatizujeme s ňou, a možno hneď na druhý deň alebo o niekoľko rokov (pod)vedome pristúpime k situácii ako ona.

Teraz, keď si spätne čítam text "Retaliation", sústreďujem sa len na ten úsek tej odvety a úderu. Chápem prečo sa úder zdal ako najlepší prostriedok riešenia konfliktu. Chcela by som to však chápať tiež v každodennom živote, nie len v v divadle pri scenári.

Alebo presnejšie! Túžila by som, aby sme už boli ďalej. Veď všetci dobre vieme, že každý z nás máme problémy a ťarchy na srdci. Dôverne poznáme, ako bolí, keď niekto na nás útočí. Dovoľme si v tomto prípade vnútorného leva skrotiť. Poskytnime inú odpoveď ako "retaliation" a skutočne si tak dať nálepku "áá, veď sme ľudia".