#PRVÝ

Vždy ma fascinovali dobré úvody. Moderátorské premostenia, prvé riadky v knihe, začiatok predstavenia, dobre položená otázka...

Veď predsa, ľudí zaujmete v prvých troch sekundách... poprípade v prvých 77 znakoch... Ako s týmto vedomím ďalej efektívne narábať?

Tak veľmi som túžila byť jednou z tých žien, ktoré vedia a majú čo povedať. Inšpiratívne, trefné, vtipné a s hlbokou pointou.

Keď som si zakladala Instagram, zaprisahala som sa, že nebudem nikdy zverejňovať svoju peknú fotku alebo selfie, ktorá nebude súvisieť s mojimi pracovnými aktivitami a vycapím ju tam len pre to, že si na nej pripadám pekná. Že hocijaký emotikon neospravedlní moju neschopnosť napísať zmyselnú myšlienku, poprípade básničku, slovnú prešmyčku alebo iné výlevy...

Takže tento text je o čom? Že píše, že nevie písať? Že píše, že nemá čo povedať, ale veľmi chce? A nedajbože chce v tom pokračovať...?

Zväčša sa to začína veľkým boom efektom. Poznáte to. Najprv každá celebrita vydala kuchársku knihu, potom mnohí začali písať blogy a teraz majú všetci podcast, alebo minimálne v ňom boli hosťom.

Je rok 2022 a kult Carrie Bradshaw vo mne rezonuje aj dnes. Just like that.. a Carrie má aj podcast a dokonca podľa môjho názoru, nie je ďaleko od vydania kuchárky, lebo áno, naučila sa variť... (Tu už nikto negarantuje istoty.)

Na Sex and the city ma vždy bavil ten dramaturgický oblúk. Na začiatku časti sa vo svojich poznámkach vo vždy zapnutom počítači zamýšľala napr. nad vzťahmi s ex, a na konci príbehu končí stĺpček s pointou, ako všetkých svojich bývalých od strednej školy v jednom týždni stretla, a dokonca aj vyriešila nepríjemné záležitosti so zlomenými srdiečkami.

To sa potom ľahko píše. V podstate je to efektívna terapia. V nedeľu si vždy určiť problém a do soboty večera, kedy je deadline, si všetko potrebné prežiť a napokon sa z toho vypísať. Ideálne na jednu normostranu. 

Aj ja mávam tieto katarzné momenty a nadobudla som pocit, že mi možno nebude za trápne ich verejne sprístupniť. Tak blogovo, aj keď je to možno už staromódne... (Ale veď vyčkajte, do pol roka tu máte môj podcast...)

Po tomto mojom prevratnom nápade, sa mi začali diať epizódne ukončenia rôznorodých záležitostí, že už len záverečné titulky bolo treba dopísať. Skutočne odporúčam všetkým si založiť blog, už len pre to, že rýchlejšie prídete na rozuzlenie svojich problémov, lebo zrazu vám chýba záver a veď viete, okrem dobrého začiatku, treba mať aj dobrý koniec...

Ale život píše aj iné scenáre. Také, po ktorých by ste sami nesiahli. Také so zlým dramaturgickým oblúkom, že nemáte chuť ten seriál dopozerať do konca, ale smola, zrazu ste plus mínus toho súčasťou, napriek tomu, že ste to nikdy nechceli a ani si nedokázali predstaviť.

Pred týždňom v Európe zaznelo iné boom a mňa to totálne celú paralyzovalo. Viem, nie som jediná. Všetkých to nejako zasiahlo. Zrazu som žena, ktorá nevie a možno skôr nechce alebo nemôže nič povedať. Hľadám správe slová a formy, no už vlastne po koronovom období som si prišla veľmi vyprahnutá, nehovoriac teraz... Zmysel života ako ho poznám, je zrazu tak vzdialený. I keď ja mám (zatiaľ?) to privilegované šťastie, že sny si môžem plniť.

Príde mi však absolútne nevhodné písať o svojich bizarnostiach, informovať o svojich aktivitách a propagovať svoju tvorbu. Hľadám si teda k tomu cestu a chcem byť ako (ne)skutočná Carrie a mať po týždni riešenie.

A tak ťukám do mobilu tieto riadky, aj keď som vždy chcela blogové výlevy písať na počítači. Taktiež priznávam, sem tam mi oči zablúdia na svoj kufor v izbe v meste xyz, z ktorého som si robila doteraz srandu, že toto je môj životný štýl, stále sa sťahovať... Teraz sa však modlím, aby tento životný štýl nepresiahol hranice mojej rodnej krajiny len preto, lebo mi/nám tu hrozí nebezpečenstvo. A zároveň si veľmi prajem, aby nie len naši susedia, ale aj iné (u)krajiny v ktorých sa bojuje, pocítili mier, mohli slobodne žiť a mohli si plniť svoje sny.

...och, teraz si pripadám ako účastníka Miss Universe. Ďalšia, ktorá chce svetový mier, ale pobehuje v opätkoch zo stretnutia na stretnutie, aby vyriešila "problémy" spojené s hudbou, divadlom a celkovo - nazvime to umením.

Prosím, nech zostanú vnútorné...