Pomoc

Počítam koľkokrát som niekoho požiadala dnes o pomoc. Koľkokrát som žiadala pomoc tento týždeň a koľkokrát tento mesiac. Číslo nenarastá, paradoxne sa zmenšuje. Zrazu sa nefokusujem na počet, ale na obsah vypýtanej pomoci a prehodnocujem, či všetko bola pomoc v tom pravom slova zmysle. S čím som vlastne potrebovala pomoc, či naozaj som to nevedela zvládnuť sama, a či som sa na správneho človeka s tou pomocou obrátila.Pri premýšľaní, prečo vôbec nad tým premýšľam, sa mi v mysli vyjavilo "prečo" v opozitnej pozícii - Prečo neradi prosíme o pomoc a prečo ju nechceme prijať?

Deti sa často pýtajú prečo. No keď sa to pýtame my dospelí, teda aspoň v tomto kontexte, odpovede musíme hľadať hlboko v nás, alebo u odborníkov.

Keď je veľmi zle, ľudia sa jaksi zmobilizujú a netreba sa doprosovať o pomoc. Rovnako tak samozrejme berieme tú pomoc rodinnú/kamarátsku každodennú a nezaťažujúcu. Ale keď ste niekde uprostred? Alebo keď ste len čo i len malú odchýlku nad "kamarátskou výpomocou" alebo tesne pred katastrofou, keď už potom sa pomoci nedovoláte?

Tri bodky, tri čiarky a znova tri bodky. No nie vždy sa dá spoľahnúť na signál. Na obidvoch stranách môže byť nejasný. A nie každý pozná morseovku.

Každý druhý týždeň sa konfrontujem s témou, ktorá nejako za tých štrnásť dní mnou zarezonovala. A skoro vždy po hlbšej analýze narazím na ego, ktoré v akejkoľvek otázke stojí na konci namiesto otáznika. Aj tu sa ukázalo. Akokoľvek tú pomoc otáčam, vždy sa dostávam k slovám ako: pocit zlyhania, neschopnosti, byť niekomu dlžný, kompenzovať si niečo, pomáhať zištne,… vždy sa za týmito slovami schováva ego.

Rada Vám dávam básnické (alebo možno psychologické) otázky. K tejto pridávam prívlastok ešte metaforická: Ako by ste pomohli svojmu egu?