#kočovníčka

Neviem či si tak dôkladne plánujeme voľný čas aj cez jeseň, zimu a jar. Možno je to tými dvojmesačnými prázdninami, hoci nie sme už deti a ani ich nemáme. Zvyk zo školských čias zostáva...
Kto, kde a kedy bol. A čo tam zažil, videl. A najmä: s kým tam bol! Ozaj, oddýchnete si na dovolenke? Ževraj to treba. A možno si teraz trošku rypnem...ale opýtam sa aj naopak; čo ste zaŽILI na dovolenke?

Každý podľa svojho gusta, no i tak - po návrate z letných destinácií máme nie len tmavšiu pokožku a svetlejšie vlasy, ale zmení sa i naše vnútro. Teda, ak sme boli vnímavejší. Vidíme veci trošku inak. Po čase sa tešíme domov, na svoju posteľ, záchod, rutinu... ale keď prídeme do svojej domoviny, veci sa zdajú čudné. A potom si opätovne na ne zvykneme.

Nechcela som tieto blogy otáčať na seba, ale v tomto to spravím:

Za posledný rok som cestovala a žila hore-dole prieč malým Slovenskom a pocit domova som nikde nenašla. Keď som sa vrátila do nejakého mesta, prišlo mi to presne také čudné, ako keď sa vrátite z dovolenky.

Mala som to šťastie a zatiaľ všetky moje roboty zahŕňali dovolenku cez letné prázdniny. Je to miestami na figu, ale udržiava to vo mne falošnú nádej mladosti a pripomína mi to študentské časy. Napriek tomu, mám za sebou pracovné leto, plné mojich koncertov.

Bola som na dvoch, nazvime to štandardných dovolenkách. Zistila som, že ďalšie leto to nemôžem dopustiť. Je to niečo, čo mi absolútne nevyhovuje. Najviac neprípustné je to teplo. Tak som sa potila, že po mne mohlo vzniknúť nové more. Inak, ak vám niekto povie, že instagram nie je realita, v čom som žila i ja doteraz, tak dve dovolenkové destinácie tohto roka ma presvedčili, že instagramové telo má 90% obyvateľstva na pláži.

Kufor strieda druhý kufor, z pódia rovno na letisko, alebo z letiska na javisko...niekto by povedal kočovníčka, niekto bohémka, niekto umelkyňa... Ja sa však pýtam: je to udržateľné? Dokedy sa takto dá žiť a kam až posuniem hranice? (Spala som v niektorých prípadoch len 3-4hodiny)

Moja mama ma toto leto volala "indiánske dievča". Začiatkom septembra som sa v jej slovníku zmenila na "túlavé húsatko", ktoré odlietava do teplých krajín a často sa stráca.

Medzi týmito, ale aj inými, nepublikovateľnými čriepkami som po bambiliónty raz rozmýšľala, že ako to ja celé chcem v živote žiť... Kde chcem mať domov. Ako chcem oddychovať. Prečo ma trápia dokonalé postavy. Ako nemám rada balenie, ale na jednom mieste neviem zostať.

Tomuto všetkému predchádza nekonečný spoločenský nátlak. Poznáte to: dokedy chceš takto žiť?, kedy sa chceš usadiť?, a pod..

...

Cez leto sme k sebe ale aj k iným tolerantnejší. Sme tzv. v "chillovom moode". Rozmýšľam, či s prvým jesenným listom padnú aj nádeje na pokračovanie v bezstarostnom živote... Častokrát padnú. Škoda.

Ešte raz zacitujem moju mamu, ktorá mi pred vyše desiatimi rokmi povedala, že môj život je jeden žúr. A nie je to pekné? Žúrový život pretkaný povinnosťami? Verte mi, dá sa tak žiť. Slušne aj s hypotékou na krku.

Moje leto pomyselne začalo cirkusovým festivalom a pomyselne skončilo s posedením s performermi z Cirque du solei. Cirkusanti z celého sveta ma prvý ale aj druhýkrát presviedčali, že to kočovníctvo má každý z nás v sebe. Máme to v génoch. Dajme mu priestor celoročne. Alebo aspoň dajme priestor "klobúkovým hlavám". Nezaťažujme ich otázkami o usadení. Načo by to bolo dobré?

A na záver, použijem citát, ktorý som započula pred desiatimi (!) rokmi: "keby sme sa správali ako na festivale, svet by bol pekné miesto". Dovoľme "letnej atmosfére" presiaknuť aj do sychravých dní. Globálnym otepľovaním to možno až také ťažké nebude (uff). Ale dovoľme si mať pocit prázdnin celý rok.